Holubiarstvo i napriek rôznym trendom spoločenského vývoja si stále zachováva svoje štandardné hodnoty. Zdanie nezodpovedá skutočnosti, že sa mu venuje len staršia chovateľská generácia. Nie je celkom pravda. Vďaka i šíreniu informácii počítačovými agentúrami. Doba vysedávania v pivárniach alebo hýrenia na nočných diskotékach už pomaly prestáva baviť aj mladú generáciu. Potešiteľnou skutočnosťou je konštatovanie, že i napriek unáhlenej dobe a honbe za majetkom, svet sa mení. Malá časť mladých ľudí znovu zameriava svoju pozornosť na tradičné zábavy, ako je chov holubov.
Krátkozobé plemená letúnov plne zodpovedajú týmto predstavám. Patria k tým najkrajším. Ako ďaleko vo svojej evolúcii sa dostali pri porovnaní k obyčajným domácim holubom. Je každému jasné a zdokumentované. Veď posúďte sami, tak krásne formovaná hlava kockového tvaru, so širokým a vysokým čelom a s mimoriadne krátkym zobáčikom. To je charakteristické a to najkrajšie pri týchto holuboch. Čím sú väčšie a výraznejšie tvary hlavy, tým sú holuby cennejšie. Okrem iného aj preto, že svojou postavou miniatúrnych rozmerov a telesných tvarov sa vôbec radia k najnáročnejším plemenám. V súčasnosti sa dostali do takého štádia prešľachtenia, že nenadarmo im hovoria, ako šľachta medzi holubmi.
Krátkozobých plemien letúnov je veľké množstvo a nie je možné ich všetky dať do jedného príspevku. My sa chceme výlučne zaoberať týmito holubmi len v rámci stredoeurópskeho regiónu. Pretože tie sú nám najbližšie nielen srdcom, ale aj v tradíciách našich predchodcov. Musíme preto vychádzať z čias monarchie a vtedajšieho holubiarstva tak typického pre túto oblasť.
Rakúsko – Uhorsko bola veľmoc na tú dobu s veľkým vplyvom politickým a hospodárskym na Starom kontinente. Rozprestierala sa na veľkom území takmer od Baltického až po Jadranské more. V podstate tu sa križovali všetky obchodné cesty vedúce z ďalekého Orientu a tejto časti Európy. Okrem tovaru sa tu donášali aj rôzne plemená holubov z Osmanskej ríše. Medzi nimi aj vzácne krátkozobé holuby. Niektoré z nich sa tu udomácnili a dali za vznik úplne novým, ktoré nás až do súčasnosti reprezentujú.
Krátkozobé plemená sú živou prezentáciou tohto šľachtenia. Pretože svojim vzhľadom patria k tým najzaujímavejším. Majú svoju históriu a presné súradnice svojho vzniku. Tieto sú vyhradené územím troch miest, tzv. zlatým trojuholníkom ležiacim medzi mestami Viedeň, Bratislava a Budapešť. Povedané inak Podunajskom.
Z historických záznamov vieme, že nikde inde sa skôr podobné holuby nechovali. Nemožno o tom ani v najmenšom pochybovať. Pretože je to skutočne tak. Prvé boli a svoje rodisko mali v mestách Viedeň a Bratislava.
Na základnom vypracovaní štandardu týchto holubov sa podieľali viedenskí a bratislavskí chovatelia. Teraz si mnohí dajú otázku akože je to možné. Nuž preto, že v našom meste bolo silné zastúpenie a veľa chovateľov. Tí mali čo povedať do vypracovania štandardu. Kto by tomu neveril, nech navštívi našich západných susedov. Písomnosť aj s menami je uchovaná v záznamoch tamojšieho klubu. Možno tam nájsť aj podpis chovateľa z Bratislavy. Klub bol založený v roku 1897.
Pri výbere sa rozhodovalo medzi dvoma typmi. Holubmi viedenskými a bratislavskými. Snáď aj pre veľkú blízkosť oboch miest a najlepšiu komunikáciu v monarchii. Ktorý typ bude uznaný za štandardné plemeno. Obidve boli skutočne nádherné. Pretože v ich tvaroch boli len menšie rozdiely a tak rozhodlo mocnárstvo v prospech viedenských holubov.
Viedenský krátkozobý podľa vzorníku má krátky a rovno nasadený zobáčik. Hlava je kockového tvaru a temeno je rovné. To znamená, že čelový a tylový oblúk je v jednej rovine. Obočnica je červená, hladšieho povrchu.
Bratislavský krátkozobý mal približne zhodnú veľkosť a rovnako nasadený zobák. Hlava však mala viditeľné rozdielnosti. Temeno bolo tvorené dvoma nadočnicovými a jedným tylovým hrbolčekom, medzi ktorými bola mierna preliačina. Zadný hrbolček bol o niečo nižšie osadený. To znamená, že temeno malo zdanlivo klesajúcu tendenciu. Rovnaká bola aj obočnica, ako u jeho predchodcu. Naši chovatelia sa držali tohto typu až do konca 50. rokov minulého storočia. Potom to všetko skončilo. Nenašli sa v ich chove noví pokračovatelia. Podobne aj v zachovaní blízkeho príbuzného bratislavského sultánika. Našťastie sa našli ich podobizne. Prikladáme preto k príspevku aj perokresby. Pre záujemcov o históriu viac o tom všetkom bolo písané na strane 64 moderovaného fóra iFauny.
Najbližšie k nim má jedno veľmi obľúbené plemeno, ktoré akoby z obidvoch si zobralo to najkrajšie. Centrom jeho šľachtenia je mesto Praha.
Pražský krátkozobý je skutočne majstrovské dielo. Má výraznú hlavu, s vysokým a širokým čelom. Temeno sa smerom dozadu zvažuje. Zobák je krátky, tupý a mierne dole sklonený. Obočnica má hrubšiu a zvráskavenú podobu, červenej farby. Postavou je väčší, ako prvé dve plemená. Popisované holuby sa vyskytujú v celofarebnej modifikácii a tiež veľmi vyhľadávanej sedlatej kresbe.
Budapeštiansky krátkozobý vznikol ako posledný a je zo všetkých najmenší. Výrazne suchá hlava, s dvoma nadočnicovými oblúkmi a tretím tylovým hrbolčekom, ktorý je vyššie osadený. To je typické pri týchto holuboch. Zobáčik je tenší, mierne hore nesený. Obočnica je hladká, vždy bledej farby.
V Poľsku vzniklo tiež niekoľko podobných plemien. Takmer sú si na nerozoznanie podobné. Minimálne rozdielnosti sú vo tvare hláv a držaní zobáka. Najlepšie to vedia rozpoznať len tamojší chovatelia. Tieto aj uzatvárajú počet plemien z pôvodom, z bývalého mocnárstva Rakúsko – Uhorska.
Chov krátkozobých holubov má svoje klady a zápory. Skôr však prevládajú tie klady. Pretože mať tak krásne letúny na holubníku je pastva pre oči. Prevažne sú určené pre chovateľov v mestách, ako na vidieku. Má to svoje tradície a ťažko na tom niečo meniť. Snáď len pripomenúť, že sa horšie rozmnožujú, ale nie preto žeby boli neplodné. Kratučký zobáčik im znemožňuje plnohodnotné kŕmenie svojich mláďat. Preto vyžadujú drobné zrnoviny. V zahraničí je vyriešený aj tento problém. V súčasnosti sa vyrába pre túto kategóriu holubov špeciálny holubí zob. Podobne aj drobné granule, ktoré sa miešajú zo zrnom v pomere 70% zrna a 30% granúl alebo 50% a 50%. Pri takejto výžive odchov mláďat je bezproblémový a možný aj svojimi rodičmi.
Svet krátkozobých holubov je nekonečný. Ako ďalej bude napredovať nám ukáže budúcnosť. V každom prípade sa ďalej budú zdokonaľovať v telesných tvaroch a jednotlivých proporciách.
Máme na srdci však jednu nevysporiadanosť. Veľmi nás zaujíma ako sa v tomto smere bude uberať slovenské holubiarstvo. Už len preto, že o bratislavských krátkozobých sa napísalo viac článkov, ale žiadna odozva na obnovenie slávy týchto krásnych holubov ešte neodznela. Nemožno uveriť, žeby nebol o ne záujem. Pritom je to tak jednoduché. Treba chcieť a robiť v tomto niečo. Hlavne vyberať jedincov s takými profilmi ako sú popísané. Dosť ich je ešte u nás a hlavne u našich rakúskych susedoch. Oni totiž považujú oba typy ako svoje holuby, ale to takto nemôže nikdy fungovať. Vzorník ich letúnov je len v jednom prevedení a ten je nutné striktne dodržiavať.
Predsa však je im čo závidieť. Majú pred nami jednu neodškriepiteľnú prednosť. Na rozdiel od nás, sú hrdí na svoje krásne holuby a ich chovu pripisujú veľký význam. Svedčí o tom aj skutočnosť, že sa chovajú aj v záhrade cisárskeho paláca Schönbrunn. Nemožno si dobre predstaviť, žeby naši niečo podobné urobili u nás v záhradách prezidentského paláca. A to je ten podstatný rozdiel medzi oboma národmi.
Niekedy sa vnucuje zdanie, že slovenský národ akoby nemal záujem o tradície a nepozná svoje dejiny. Zrejme s chýbajúcich historických písomností v materinskom jazyku. Nemožno sa preto čudovať z určitej slovenskej zakomplexovanosti. Najlepšie to vidieť v súčasnosti.
Koľko hlúpostí len vyrábajú naši súčasníci. Rôzne prekárania a znevažovania dejín. Vrcholom toho všetkého je zvrátenosť diskusii ohľadne pamätného súsošia. Veď komu môže vadiť socha Svätopluka, vládcu Veľkomoravskej ríše na Bratislavskom hrade. Tak isto im podobní už dávnejšie vyslovili niektoré neférové vyjadrenia k obnove bratislavských krátkozobých holubov len preto, že všetko slovenské im vadí... Ako riešiť tieto vzťahy. Na to by si mali dať odpoveď predovšetkým sami Slováci... –pk-