Viedenský vysokoletún je excelentné plemeno letúnov, ktoré má prirodzenú krásu, ale aj dobre lieta. Charakteristické v ich športových výkonov je to, že v zomknutom tvare, rýchlo vystupuje, priamo v špirálovitých kruhoch do výšok. Dosahuje nedohľadnosť počas krátkej doby. Lieta približne 2 – 3 hodiny. Na pretekoch je to 3 až 5 hodín. Dalo by sa povedať, keď to porovnávame s podobnými plemenami, že to nie je až tak veľa. Lenže tu sa sledujú také hodnoty, ako je tesná súdržnosť a prudké tempo celého kŕdľa. Prirodzene pri takomto lete sa spotrebuje oveľa viac energie a to značne ovplyvňuje dĺžku trvania ich pochybu vo vzduchu. Preto aj smernice súťaže v ich domovine sú inak stavané ako sme my zvyklý doma pretekať.
Viedenský vysokoletún má výrazné telesné znaky reprezentované jemnou, štíhlou postavou a elegantne stavanou hlavou. Tá je zvýraznená podlhovastým tvarom temena a charakteristickým zlomom medzi zobákom a čelom. Žiadne iné plemeno letúnov nemá takéto tvary tváre, ako tieto holuby. To je typický ich znak. Keby sme to chceli porovnať k iným zvieratám, tak porovnateľná rozdielnosť je asi taká, ako sa odlišuje arabský a anglický plnokrvník. Pritom arabský kôň má tiež charakteristicky profil hlavy. Podobne aj tieto holuby sa tým vyznačujú. Chovajú sa vo viacerých kresbách a farebných rázoch. Najznámejšie sú bocianiky, violety, šimlíky a celý rad iných kresieb, ktoré sú v odborných knihách dokonale popísané. Nie všetci ale sledujú tieto exteriérové trendy a viac sa zameriavajú na výkonnú stránku letu. Preto sú vzájomné pokrížené.
Viedenský letún je presný opak týchto holubov. Napriek tomu, že sa na svojich pokrvných príbuzných náramne podobá, v skutočnosti predstavuje samostatné plemeno. Má ešte jemnejšie tvary teľa a hlavy. Až tak extrémne, že je určený len na výstavné účely. Márne by ste čakali dobré letové výkony. Má iné poslanie. Chová sa výlučne na krásu.
V Podunajsku alebo ak chcete v stredoeurópskom regióne, v hlavných mestách: Viedeň, Bratislava, Budapešť sa chovajú tri výškové plemená, ktoré menovite reprezentujú tieto metropoly. Svojim vzhľadom sú si zdanlivo podobné. Predsa však sú medzi nimi také rozdiely, že aj menej skúsení chovatelia ich vedia vzájomne rozlíšiť. Horšie je to, ak to nerozlišujú posudzovatelia holubov. Preto začínajúcim „ vysokoletkárom „alebo záujemcom o tieto holuby to chceme názorne ozrejmiť. Najlepšie v príkladných fotografiách.
Pri týchto plemenách letúnov je potrebné sledovať tvary hláv. Tam sú nasmerované všetky plemenné znaky. Nakoľko ostatné časti teľa sú totožné a nedajú sa rozlíšiť.
Viedenské, budapeštianske a bratislavské vysokoletúny sú skutočnými prvotriednymi výškarmi a bez zveličovania v tomto smere vynikajú. Len málo plemien sa im vyrovná. Mrzí nás však postoj rakúskych chovateľov. Kto sleduje ich periodiká alebo sa zúčastňuje ich chovateľských búrz, resp. výstav nadobudne dojem, že akoby neuznávali žiadne iné okolité plemená a všetko predstavujú ako viedenské letúny. Obrazne povedané, jednoducho všetky tri plemená označujú ako svoje domáce. Preto tam možno vidieť aj také holuby, ktoré vôbec nemožno považovať za plemená rakúske. Nakoľko hodnoty čistokrvnosti nesplňujú. Na to by mali reagovať národné zväzy príslušných krajín a žiadať jasné vyjadrenie Holubárskej štandardy uznávacej komisie EE.
Máme taký dojem, že niektorí tamojší chovatelia, ale aj posudzovatelia ešte stále žijú v dimenziách, keď cisársky pán úradník rozhodoval všetko v prospech monarchie. Svet sa už dávno zmenil a neexistuje ani monarchia Rakusko-Uhorská. Nástupnícke štáty si vytvorili svoje vlastné plemená a nič sa na tom nedá zmeniť. A to musia rešpektovať aj naši kolegovia z Rakúska.